Tento príspevok sa zaoberá rozsudkom Súdneho dvora (veľká komora) Európskej únie z 22. októbra 2024 vo veci C-652/22 Kolin Inşaat Turizm Sanayi ve Ticaret A? (ďalej len "Rozsudok") a jeho praktickými dôsledkami do procesu verejného obstarávania, pričom osobitná pozornosť je venovaná otázke možnej reflexie záverov Rozsudku v oblasti možnosti vylúčenia ponúk uchádzačov nie z dôvodu ich sídla v treťom štáte, ale aj z dôvodu ponuky tovarov prevažne pochádzajúcich z tretích štátov. V nadväznosti na Rozsudok bola v SR prijatá novela zákona č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "ZVO"). Zároveň Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len "ÚVO") vydal Všeobecné metodické usmernenie č. 3/2025 k § 10 ods. 4 ZVO (ďalej len "Metodické usmernenie"), pričom v metodickej rovine sa ÚVO v nadväznosti na Rozsudok otázke pôvodu tovarov v ponukách uchádzačov nevenoval. Možnosť vylúčiť ponuky uchádzačov prevažne obsahujúce tovary z tretích štátov v právnych podmienkach SR pritom ZVO garantuje len obstarávateľom v súlade s § 86 ods. 2 ZVO. [1] V tomto kontexte autori poukazujú na to, že Česká republika na závery Rozsudku v metodickej rovine taktiež reagovala prostredníctvom príslušného orgánu, Úřadu pro ochranu hospodářské soutěže (ďalej len "ÚOHS"), ktorý sa vo svojom stanovisku "Možnost zadavatele definovat účast dodavatele ze třetí země v zadávacím řízení, závěry vyplývající z rozsudku SDEU C-652/22 Kolin" (ďalej len "Stanovisko") venuje nielen otázke pôvodu hospodárskych subjektov, ale aj pôvodu dodávaných tovarov.
V tomto príspevku autori ďalej poukazujú na rozdielne prístupy vybraných členských štátov Európskej únie (ďalej len "EÚ") k otázke obmedzovania účasti dodávateľov z tretích štátov vo verejnom obstarávaní po vydaní Rozsudku, a to konkrétne na prístup Nemecka, Francúzska, Talianska a Poľska.
ZÁKLADNÉ ZÁVERY ROZSUDKU
Súdny dvor EÚ (ďalej len "Súdny dvor") vydal v októbri 2024 prelomový Rozsudok, podľa ktorého sa dodávatelia z tretej krajiny, ktorá neuzavrela s EÚ medzinárodnú dohodu v oblasti verejného obstarávania, nemôžu dovolávať rovnakého zaobchádzania v porovnaní s dodávateľmi z členských štátov alebo zo štátov viazaných medzinárodnými dohodami uzavretými s EÚ. Na základe tohto Rozsudku môžu verejní obstarávatelia takéto subjekty z verejného obstarávania úplne vylúčiť alebo ich účasť obmedziť prostredníctvom znevýhodňujúcich opatrení.
Súdny dvor v Rozsudku uviedol, že EÚ má výlučnú právomoc v oblasti spoločnej obchodnej politiky podľa článku 3 ods. 1 písm. e) Zmluvy o fungovaní EÚ, do ktorej patrí aj regulácia prístupu hospodárskych subjektov z tretích krajín k verejnému obstarávaniu. V nadväznosti na to Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty EÚ nesmú samostatne prijímať právne záväzné akty týkajúce sa prístupu hospodárskych subjektov z tretích krajín, ktoré neuzavreli medzinárodnú dohodu s EÚ, k postupom verejného obstarávania.
Meritum veci v Rozsudku bolo obmedzovanie hospodárskych subjektov na základe ich pôvodu, avšak Rozsudok v bode 18 cituje článok 6nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/1031 z 23. júna 2022 o prístupe hospodárskych subjektov, tovaru a služieb z tretích krajín na trhy Únie s verejným obstarávaním a koncesiami a o postupoch podporujúcich rokovania o prístupe hospodárskych subjektov, tovaru a služieb z Únie na trhy tretích krajín s verejným obstarávaním a koncesiami (nástroj medzinárodného obstarávania - NMO) (Ú.v. EÚ L 173, 2022, s. 1) (ďalej len "nariadenie NMO"), v zmysle ktorého môže Európska komisia formou opatrenia NMO uložiť verejným obstarávateľom alebo obstarávateľom povinnosť obmedziť prístup nielen hospodárskym subjektom, ale aj tovaru a služieb z tretej krajiny k verejnému obstarávaniu, a to dvoma spôsobmi:
1.
prostredníctvom úpravy bodového hodnotenia ponúk alebo
2.
úplným vylúčením z verejného obstarávania.
V nadväznosti na uvedené majú autori príspevku za to, že Rozsudok a jeho závery treba interpretovať nielen vo vzťahu k možnosti obmedzenia účasti dodávateľov z tretích štátov z dôvodu ich sídla v tomto treťom štáte, ale extenzívnejšie aj vo vzťahu k možnosti obmedzovania ponúk obsahujúcich tovary s pôvodom v týchto tretích štátoch,
keďže práve táto otázka je vypuklejšia čo do možnosti zachovania kvality a integrity vnútorného trhu (t.j. v praxi verejných obstarávaní nie je problém účasť dodávateľov z takýchto tretích krajín, ale práve situácia, ak dodávateľ so sídlom v EÚ vo svojej ponuke ponúka tovary s pôvodom v týchto tretích krajinách).
VPLYV ROZSUDKU NA PRÁVNU ÚPRAVU A METODICKÚ ČINNOSŤ VO VEREJNOM OBSTARÁVANÍ V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A ČESKEJ REPUBLIKE
Na Rozsudok reagovali viaceré členské štáty legislatívnymi zmenami vo svojich právnych predpisoch, a to s cieľom zosúladiť vnútroštátnu prax so závermi Rozsudku Súdneho dvora. V SR sa táto reakcia prejavila novelizáciou ustanovenia § 10 ods. 4 ZVO [2], konkrétne novelou č. 388/2024 Z.z. účinnou od 15. januára 2025 a vydaním Metodického usmernenia zo strany ÚVO.
Pôvodné znenie
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
