Rozdielne prístupy Slovenskej republiky a Českej republiky k účasti hospodárskych subjektov z tretích krajín vo verejnom obstarávaní v kontexte rozsudku Kolin

Právna úprava prístupu hospodárskych subjektov z tretích krajín na trh verejného obstarávania v Európskej únii bola dlhodobo predmetom odborných diskusií a interpretačnej neistoty, najmä vo vzťahu k subjektom z krajín, s ktorými Únia nemá uzatvorenú medzinárodnú dohodu zaručujúcu vzájomný prístup na trhy. Prelom v tejto oblasti priniesol rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len "SD EÚ") vo veci C-652/22 Kolin Inşaat Turizm Sanayi ve Ticaret AŞ (ďalej len "rozsudok Kolin"). SD EÚ v ňom konštatoval, že spoločná obchodná politika patrí do výlučnej právomoci Únie, a preto členské štáty nie sú oprávnené prijímať všeobecne záväzné právne akty, ktoré by plošne regulovali prístup týchto subjektov k verejným zákazkám. V prípade absencie harmonizovanej úpravy na úrovni EÚ tak podľa SD EÚ prináleží rozhodovacia právomoc priamo jednotlivým verejným obstarávateľom, ktorí musia v každom konkrétnom prípade posúdiť, či účasť takýchto subjektov pripustia.

Tento rozsudok zásadným spôsobom redefinoval právny rámec a podnietil národné orgány dohľadu k vydaniu usmernení pre vnútroštátnu prax. Ako sa uvádza v analyzovaných dokumentoch, tak všeobecné metodické usmernenie Úradu pre verejné obstarávanie Slovenskej republiky č. 3/2025, ako aj stanovisko Úřadu pro ochranu hospodářské soutěže Českej republiky s názvom "Možnost zadavatele definovat účast dodavatele ze třetí země v zadávacím řízení, závěry vyplývající z rozsudku SDEU C-652/22 Kolin" boli vydané práve v kontexte a ako priama reakcia na závery vyplývajúce z rozsudku Kolin. Tento článok sa preto zameriava na porovnanie prístupov týchto dvoch blízkych právnych poriadkov, ktoré na základe identického judikatórneho impulzu formulovali svoje národné pozície.