Pohľad Európskej komisie na vplyv smerníc o verejnom obstarávaní z roku 2014

Smernice z roku 2014 sa pokúsili kodifikovať rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa tzv. in-house vzťahov, teda zákaziek zadávaných medzi subjektmi vo verejnom sektore bez súťaže. Cieľom bolo objasniť, kedy je takýto postup legitímny a kedy už predstavuje obchádzanie pravidiel hospodárskej súťaže. Hodnotenie Komisie však ukazuje, že tento cieľ sa nedosiahol. Najmä menšie samosprávy často vyjadrujú právnu neistotu pri posudzovaní podmienok, ako je miera kontroly nad obstarávanou entitou alebo kvantifikácia jej činností na otvorenom trhu. K zložitosti prispieva aj nová judikatúra, ktorá otvára otázky o súlade in-house zadávania s pravidlami hospodárskej súťaže. Nesprávna aplikácia týchto pravidiel je navyše často odhaľovaná pri auditoch projektov financovaných z fondov EÚ.

Smernice zaviedli komplexný systém obligatórnych a fakultatívnych dôvodov na vylúčenie hospodárskych subjektov z verejného obstarávania. Hoci cieľom bolo posilniť integritu a boj proti korupcii, implementácia týchto pravidiel sa ukázala ako problematická. Hodnotenie Komisie potvrdzuje, že práve dôvody na vylúčenie patrili medzi najčastejšie oblasti, v ktorých boli voči členským štátom vedené konania o porušení povinnosti pre nesprávnu transpozíciu. Správne posúdenie, či u uchádzača existuje dôvod na vylúčenie a či prijal dostatočné nápravné opatrenia (tzv. self-cleaning), predstavuje pre verejných obstarávateľov značnú administratívnu a právnu záťaž.

Posudzovanie nezvyčajne nízkych ponúk je ďalšou oblasťou, ktorú členské štáty identifikovali ako nejasnú a problematickú. Smernice ukladajú verejným obstarávateľom povinnosť takéto ponuky identifikovať a požiadať uchádzača o vysvetlenie. Automatické vylúčenie takejto ponuky bez riadneho preskúmania nie je prípustné. Tento proces je však v praxi náročný, vyžaduje si dôkladnú analýzu poskytnutých vysvetlení a často vedie k právnym sporom. Verejní obstarávatelia čelia dileme medzi rizikom prijatia ponuky, ktorá je nerealistická a ohrozuje plnenie zmluvy, a rizikom nezákonného vylúčenia uchádzača.

Hodnotenie Komisie potvrdzuje, že aj táto oblasť je zdrojom značnej právnej neistoty. Smernice umožňujú uchádzačom preukazovať splnenie podmienok účasti (napr. ekonomickú alebo technickú spôsobilosť) prostredníctvom kapacít tretích osôb. Táto flexibilita, ktorá má pomáhať najmä menším podnikom, však v praxi prináša komplikácie. Verejní obstarávatelia majú problémy správne overiť, či bude mať uchádzač kapacity tretej osoby skutočne k dispozícii počas plnenia zmluvy. Zásadný problém nastáva, ak samotná tretia osoba nespĺňa podmienky účasti alebo sa na ňu vzťahuje niektorý z dôvodov na vylúčenie. Judikatúra Súdneho dvora EÚ potvrdila, že v takom prípade nie je možné automaticky vylúčiť uchádzača, ale mu treba umožniť nahradenie problematickej tretej osoby. Tento postup však predlžuje a administratívne zaťažuje proces vyhodnocovania ponúk.