Nulové hodnoty nielen v elektornickej aukcii

Jednou z podstatných otázok, ktorú si kladú uchádzači pri príprave ponúk v rámci verejného obstarávania, je výška ponukovej ceny, za ktorú budú v prípade úspechu v súťaži realizovať predmet zákazky.

V závislosti od hodnotiacich kritérií uchádzači zvažujú, akú taktiku zvoliť, aby bola ich ponuka vyhodnotená ako najvýhodnejšia. Jedným z prístupov k dosiahnutiu konkurenčnej výhody pri hodnotení ponúk oproti ostatným uchádzačom môžu byť rôzne formy úvah v snahe ovplyvniť ponukové ceny, a to najmä v prípadoch, keď je základným hodnotiacim kritériom stanovená ekonomicky najvýhodnejšia ponuka.

Vo verejných súťažiach sa tak môžeme stretnúť s rôznymi zľavami, rabatmi, akciami, bonusmi a inými cenovými výhodami poskytovanými uchádzačmi, číselne v ponuke vyjadrenými nulou alebo dokonca záporným číslom. Takéto hodnoty sa vyskytujú tak v súťažiach bez elektronickej aukcie, ako aj v samotných elektronických aukciách, pri ktorých sa verejní obstarávatelia a prevádzkovatelia aukčných siení stretávajú s dilemou v podobe tak čisto technickej, ako aj právnej otázky.

Jedným z extrémov nízkych ponukových cien je . Účelom tohto príspevku je zamyslenie sa nad tým, či ide o anomáliu alebo síce zriedkavý, ale postupne častejšie sa objavujúci jav, a najmä otázka, ako na tento úkaz reaguje aktuálna legislatíva a judikatúra.

Nulová cena sa pochopiteľne nevyskytuje vo forme celkovej ponukovej ceny, ktorá by bola hodnotená nulovou sumou, ale ponukou niektorého čiastkového kritéria (alebo jednotlivej časti ponukovej ceny) "zadarmo", alebo ocenením niektorých položiek vo výkaze výmer nulou. S prihliadnutím na uvedenie nulových hodnôt v ponukách je potrebné uviesť, že účelom zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o verejnom obstarávaní" alebo "ZVO") je výber uchádzača spôsobilého plniť a realizovať za ponúknutú cenu požadovaný predmet verejnej zákazky. Je preto na zamyslenie, či je vôbec prípustné, aby dodávateľ poskytoval celé plnenie alebo jeho časť bezplatne. Ponuka dodávateľa poskytovať predmet zákazky bezplatne v prvom rade popiera samotný účel podnikania, ako je definovaný v § 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Obchodný zákonník").

V oblasti aktuálnej judikatúry sa najďalej k tejto problematike prepracoval Najvyšší správny súd v Českej republike v rozsudku pod sp. zn. 9 Afs 69/2010, v ktorom bolo konštatované, že:

Najvyšší správny súd ČR teda v konkrétnom prípade jednoznačne prijal stanovisko, že ponuka nulových cien narúša transparentnosť verejného obstarávania, pretože uchádzač s najvyššou pravdepodobnosťou ponúkol cenu, za ktorú nebude schopný požadované plnenie poskytnúť, a preto je nutné ponuku s nulovou ponukovou cenou pre jej neprijateľnosť vylúčiť.

Zásadnou zostává otázka, ako ďaleko môžu dodávatelia pri oceňovaní ponúknutých komodít zájsť, resp. . V bežnom obchodnom vzťahu dodávatelia takto často postupujú, pretože môže ísť o súčasť ich marketingovej stratégie alebo o plnenie, ktoré slúži ako doplnok k inému (hlavnému) plneniu, ktoré je poskytované za odplatu; napríklad môže ísť o poskytnutie bezplatného servisu k ponúknutému tovaru. "Služba zdarma", ako ju môžeme v takýchto prípadoch nazvať, tak vo svojej podstate nie je poskytovaná bezplatne, ale predstavuje plnenie poskytované na úkor celkového zisku z uskutočnenej obchodnej transakcie, ktorej je súčasťou.

Vo verejných zákazkách je však takéto správanie uchádzačov neprípustné. Najvyšší správny súd ČR v už spomínanom rozhodnutí pod sp. zn. 9 Afs 69/2010 vyjadril názor, že , z čoho vyplýva aj odlišný spôsob ich vyhodnocovania. Verejné zákazky predstavujú , ktoré by malo zabezpečiť . Z tohto dôvodu je potrebné klásť veľký dôraz na to, aby v rámci obstarávania bol vybraný taký uchádzač, ktorý je reálne schopný poskytnúť službu za čo najnižšiu cenu. Na rozdiel od prostredia bežného obchodného vzťahu je verejný obstarávateľ verejnej zákazky viazaný , prostredníctvom ktorých majú byť jednoznačne zistené podmienky ponúknuté jednotlivými uchádzačmi. Pri nastavení a následnom vyhodnocovaní jednotlivých kritérií je preto potrebné dbať na maximálnu transparentnosť a nie je možné tolerovať akékoľvek konanie zo strany verejného obstarávateľa či uchádzačov, ktoré by transparentnosť narušilo. Narušenie princípu transparentnosti potom spočíva predovšetkým v tom, že uchádzači poskytnutím "nulovej" ponukovej ceny verejnému obstarávateľovi, a k posunu zmyslu celej súťaže.

Nie je však možné opomenúť, že Najvyšší správny súd ČR sa vyjadroval ku konkrétnemu skutkovému stavu, keď uchádzač pri tvorbe ponukovej ceny postupoval strategicky tak, že presunul náklady, ktoré mali byť ocenené v jednom čiastkovom hodnotiacom kritériu, pod náklady v druhom čiastkovom hodnotiacom kritériu. Zároveň tento uchádzač pri jednom hodnotiacom kritériu uviedol ponukovú cenu nula, čím získal výhodu pri hodnotení ponúk v rámci daného kritéria napriek tomu, že ponúkané služby, samozrejme, mali svoju cenu a dokonca boli následne dodávateľom účtované, ale v rámci iného kritéria. Takýto prípad ponúknutia nulovej ceny možno označiť za postup odporujúci základným zásadám verejného obstarávania, pretože úpravou s ponukovými cenami v rámci čiastkových hodnotiacich kritérií môže v konečnom dôsledku dôjsť k tomu, že víťazná ponuka nebude skutočne ekonomicky najvýhodnejšia. Neprípustnosť nulovej ponukovej ceny v danom prípade možno odvodzovať nielen priamo z textu platnej legislatívy, ale aj zo skutočnosti, že ak je povinnou obsahovou náležitosťou obstarávacej dokumentácie verejnej zákazky požiadavka verejného obstarávateľa na konkrétny spôsob spracovania ponukovej ceny, resp. členenia ponukovej ceny, je povinnosťou uchádzačov požiadavkám verejného obstarávateľa vyhovieť a ponukovú cenu požadovaným spôsobom spracovať. Ak nevyhovie ponuka uchádzača skôr uvedeným požiadavkám verejného obstarávateľa, ide o neúplnú ponuku a takáto ponuka musí byť verejným obstarávateľom vylúčená.

Z prípadu uvedeného rozsudku Najvyššieho správneho údu ČR pod sp. zn. 9 Afs 69/2010 je teda možné vyvodiť tieto závery: